Ďalšie krásne výhľady pri Mondsee so skutočným cyklotunelom, trochu stresu na frekventovanej ceste a najdrahší kemp tejto cesty v Salzburgu, sú zážitky najbližších dní.

Janíčko balí motorkára a jeho frajerku a tak staviame stan nečakane rýchlo. Príprava večere prebieha tiež netradične hladko. Po hodine nám motoroví dvojkolesoví kamoši vracajú dieťa a my zisťujeme, že s ich znalosťou iba jedného jazyka – taliančiny – si s nimi vie lepšie pokecať náš 13-mesačný potomok, než my sami :D. Salzburg je preslávený vďaka Mozartovi a keď už sme tu, berieme Rustyho a Janíčka na výlet po preplnených uličkách. Most lásky, historické budovy, neskutočne napchané ulice a japonskí turisti skáčuci okolo s foťákmi, nás však utvrďujú v tom, že turistické atrakcie stále nemusíme a najlepšie spravíme, keď sa im budeme vyhýbať. 

Zo Salzburgu sa vraciame na pekne vykosené zelené lúčky s “domčekami” s množstvom muškátov v oknách a na balkónoch. Všade navôkol kravičky a k nim prislúchajúca vôňa, kopčeky a kľukaté cestičky pripravujúce nás na tvrdú realitu blízkych dní.Na obzore sa približujú Alpy a nadmorská výška na tachometri pomaly rastie. Janíčko objavuje Nutellu a dochádza mu, že tá hnedá hmota, čo vyjedajú nenápadne rodičia, je fakt super.

Prichádzame do kempu. Z nášho predposledného “oddychového” dňa sa stáva 50km hore-dole a my máme pocit, že by sme potrebovali aspoň 2 dni oddychu a nie zajtrajší výstup. Našou čerešničkou na torte je výšlap na Grossglockner Hochalpenstrasse – platená vyhliadková cesta s prevýšením 2000m na 24km, maximálne stúpanie 12%… au. Ešte sa dávame do reči s českými bratmi, ktorí prišli na 78-ročných motorkách a lejú do nás domácu. S malou dušičkou sa mentálne pripravujeme na zajtrajšok a Janíčko behá s ťapkou okolo – taká správna dovolenková idylka :).

Pot, drina a zaslúžený pocit prekonania vlastných možností

Budíček 5:00. Všetko je mokré a studené, vonku je tma. Tlačíme raňajky a z plánu preložiť spiace dieťa do vozíčka upadá po tom, ako na nás začnú padať kvapky vody. Schovávame sa opäť do stanu a snažíme sa produktívne využiť čakanie. Balíme spacáky a všetko haraburdie a obliekame a kŕmime zobudené dieťa. Prestáva pršať a za jemného mrholenia balíme moký stan. Janíčko ide do šatky a babuším ho do páperky. Sme síce hodinku pozadu, ale odjazd o 6:45 ostane ešte dlho rekordný.

Začína stúpanie, prehadzujeme na ľahšie, ešte ľahšie a najľahšie prevody a skoro padáme z Rustyho kvôli chýbajúcej rovnováhe pri tejto rýchlosti. Nevládzeme, pauzujeme – ešte ani nie sme na oficiálnej Hochalpenstrasse a už narážame na limity. Janči začína nadávať. Ja mám problém dýchať, takže na ústne prejavy neostáva rezerva. Chytáme kŕče. Máme za sebou prvý kilometer a 200 výškových metrov – tak toto bude zlé, drsné a šialené.

Prichádzame k mýtu. Keďže sme veľmi veľký na bicyklový prechod, otvárajú nám bránu na auto. Našťastie nás stále považujú za bicykel a neplatíme. Stúpame veľmi pomaly a etapovo. Motivujeme sa blízkymi cieľmi typu “pauza pri strome/zákrute” (každých 50-100m). Aby nám náhodou neprišlo zle z toho prívalu čerstvého vzduchu a kyslíka, každú chvíľu nás obieha nejaký veterán zanechávajúci silnú dymovú stopu. Pomaly, ale isto, stúpame. Pomaly, ale isto, mrzne úsmev na tvári cyklistom, ktorí nás dobiehajú a zisťujú, že ich heroický výkon znevažujú nejakí šialenci na mega naloženom tandeme s dieťaťom. Obdivné pokriky a najmä vyjadrenia, že to nedáme, nás posúvajú ďalej.

So stále veľkolepejšími výhľadmi si robíme pauzu v reštike. Dopujeme sa gulášom, kávou a koláčom, dieťa sa trochu preťahuje na ihrisku a okolo druhej po obede pokorujeme prvý vrchol. Víťazná šťastná fotka a pokračujeme k najvyššiemu miestu. Po 7 hodinách konečne trošku dole a potom ešte kúsok hore… alebo nie? Naberáme rýchlosť a užívame si kľukatý zjazd so 100m prevýšením. “K…a to nebrzdí!” počujem spoza chrbta. 40tku znižujeme na 20tku, no na blížiacu sa zákrutu to nestačí … počujem topánky, Janči brzdí podrážkou! Ja nedočiahnem na zem, takže sedím a čakám (keby aj dočiahnem a zasekne sa mi noha, skončím tvárou na ozubenom kolese). Zákruta blízko … my stojíme!

Janči je vyklepaný, nahnevaný no stále s funkčnou topánkou. Brzdy sú úplne horúce a nám dochádza, že 2 kotúčky sú žalostne málo pri tejto váhe a dĺžke zostupu, ktorý nás čaká. Naspäť sa nevraciame, pokračujeme k vrcholu a zvažujeme možnosti. Sme vytočení, že sme sa dali presvedčiť, že dve brzdy budú stačiť, aj keď sme od začiatku trvali na minimálne troch. Neostáva než dúfať, že to pomaly pôjde a je nám jasné, že cesta dole vôbec nebude taká pohoda v akú sme dúfali.

2500m nad morom Hochtor – ozajstný vrchol.

Stretávame Čechov, ktorí nám blahoželajú k výšlapu a rozprávajú nám svoje príhody s brzdami (ojoj). Vrcholová magnetka, koláč, dážď a prichádza čas na zostup. Výnimočne naozaj starostlivo upíname dieťa do vozíčka a pre istotu ho obkladáme páperkami (okrem bezpečnostných dôvodov je tu hore vcelku kosa, takže dve muchy jednou ranou). So zásadou, že ideme maximálne 20km/h a každých 500-1000m dávame pauzu na chladenie, zostupujeme. Ešte nám chýba 6km, keď obchádzame značku “skontrolujte si brzdy”. Smejeme sa, že to robíme od vrcholu, ale aj tak zastavíme a Janči kontroluje podrobnejšie brzdné platničky … nič, majú menej než 1mm brzdnej hmoty a niekde len kov. Je to kruté no ideme po vlastných! Nadávame a hodinu kráčame popri bicykli do dediny. Nemyslíme si, že po ôsmich hodinách šlapania hore si toto zaslúžime, ale keďže dnešný cieľ je pivo v kempe s tromi prežitými kusmi, zmierujeme sa s realitou.

Značka “Auf Wiedersehen Hochalpenstrasse!”. Veru, Dovidenia! – trošku lepšie brzdy, nejaký motor a bolo by to super. Na rad prichádza zaslúžený kemp, pivo, sprcha a neskutočný pocit pri zaspávaní, že my dvaja (pred dvoma týždňami skoro čisté lemry) sme dali prevýšenie ako nikdy a k tomu na naloženom vysnívanom tandeme a s vlastným dieťaťom! Budíme sa rozbití na mraky, no nič to neuberá z našej pohodovej nálady. Šmochceme sa, nikam sa neponáhľame. Ideme na prechádzku do “centra” dediny, kde v obrovskom športe kupujeme nové brzdné platičky. Janči v kempe opravuje bike a my s Jankom v chillout nálade balíme a pripravujeme obed. Dnes nás čaká hodinka po rieke dole kopcom. Rusty sa s nami v tento posledný deň lúči pukaním a vŕzganím a my sme radi, že sa začal ozývať až teraz.

Prvotný plán vrátiť sa vlakom sa ukazuje ako nemožný, keďže nemáme normálny bicykel ale takéto dlhé čudo, čo sa do vlaku nezmestí. Dofču teda úspešne završujeme návratom na našom aute.

Budíme sa v našej posteli. Rusty je stále na streche auta pred panelákom – hrdzavý a krásne farebný. Sme plní zážitkov a nabudení na ďalšie. Plní plánov na vylepšenie tandemu a nepopísateľného pocitu, že sme navrhli niečo, čo sa nám nerozpadlo pod zadkom. Obohatení o skúsenosti z cestovania s dieťaťom a so spokojným utvrdením sa, že cestovanie je možné aj v rodinnom počte...

Prvú časť si môžete prečítať tu: http://www.tourportal.sk/clanok/106/1080-km-na-tandeme-s-cyklovozikom-cast-1

Druhú časť si môžete prečítať tu: http://www.tourportal.sk/clanok/112/1080-km-na-tandeme-s-cyklovozikom-cast-2

Autori: Evit a Janči Mazanec, www.cos.sk