Časť 1 môžete nájsť tu: http://www.tourportal.sk/clanok/17/cyklotura-s-mimcom-cast-1

Ďalšie dni sme pokračovali bez sestričky. Nie každý má bunky na večne meniace sa prostredie, či spotené oblečenie, nefunkčnú sprchu a permanentnú svalovicu. No zvládla úctyhodných 8 dní, čo je na cykloturistického debutantka úspech! Aspoň v stane zostalo viac miesta.

Cez najvýznamnejšie mesto Južných Čiech - České Budějovice a najromantickejší zámoček v Hluboké nad Vltavou, sme prebicyklovali do Českého Krumlova. Lepšie povedané, prechodili, nakoľko cez dlhší úsek viedla neprejazdná cesta. Tak som si Davidka vysadila na chrbát a bicykle sme tlačili zrúbaným lesom. Skúsila som i krátku jazdu s Davidkom na chrbte. Dosť nebezpečný nápad, no v prípade núdze treba siahnuť aj po takýchto možnostiach.

Český Krumlov mi vyrazil dych! Hrad postavený Vítkovcami s piatimi nádvoriami, sa vypínal nad ramenom Vltavy plnom plaviacich sa vodákov. Celé mestečko postavené do kopčeka, malo romantický nádych. Renesančné a barokové domy sú krásne upravené, nakoľko mesto patrí do Svetového dedičstva Unesco.

Náš ďalší cieľ bola dedinka Holašovice, preslávená pre mňa nepoznaným architektonickým slohom – tzv. selským barokom. Hospodárske usadlosti boli prerobené do mestského barokového štýlu, čo vytvorilo pôsobivý efekt.

Prechádzajúc cez jadrovú elektráreň Temelín s obrovskými komínmi, sme sa prebicyklovali k na prvý pohľad pohodovému trochu starodávnemu kempu Vltavín, ako inak neďaleko rieky Vltava. Nuž,  stan sme si nepostavili práve na najvhodnejšom mieste. Presvedčení, že pri akomsi amfiteátri nám bude najlepšie, sme skočili do poriadnej pasce. Celú noc tam skupiny rodiniek hrali šípky a iné hlučné hry. Ach jaj, zase sme sa nevyspali.

Ďalšie šľapaje viedli do Tábora - mesta presláveného Janem Husem. Tu som mala krásny kultúrny zážitok, úplne sama som sa vyše hodiny prechádzala po Husitskom múzeu. Ako málo stačí ku šťastiu!

Keďže na cyklocestách nie je nikdy nič isté, pár prekvapení postretlo aj nás. V situácii, keď zistíte, že široko ďaleko nie je žiadny kemp a nechcete, aby Vaše mimčo spalo v nepohodlných podmienkach, cestu si musíte skrátiť aj iným dopravným prostriedkom. A tak sme na ceste smerom do Telča využili komfortný vláčik. Do dedinky blízko Telča sme prechádzali cez Vysočinu. Tie lesy ma úplne nadchli, i keď sme si riadne zamakali a do kempu sme sa dostavili v neskorú hodinu. Rodinný kemp v Lhotke bola príjemná čerešnička na záver našej púte. Davidko tam mal veľa príležitostí na hranie a my zase na papanie, keďže majitelia kempu prevádzkovali aj reštauráciu. Nuž, bolo už jasné, že naša cesta nebude mať dlhú budúcnosť. Moja angína sa nezlepšovala a počasie bolo dosť upršané. A tak ďalší deň sme krásne mesto patriace do UNESCA - Telč, prešli po vlastných a z kempu sme sa nepohli.

Už nasledovala len cesta vlakom cez Brno do nášho rodného mestečka.

Výlet to bol krásny. Na vandrovke sme boli 17 dní a prešli sme vyše 520 km. Splnil sa nám sen - cestovanie s naším miminkom. Davidko okorenil naše cesty o nový rozmer. Všetkému sa čudoval a všetko obdivoval. Na deťoch je úžasné, že všetko prežívajú naplno. A my rodičia sme si zase overili, že sme zohratý tým. Je to paradox, ale takéto dobrodružnejšie druhy cestovania sú vlastne väčším relaxom, ako opaľovanie sa na pláži na Chorvátskom pobreží. Totiž človek sa zaoberá otázkou prežitia - čo bude jesť a piť a kde bude spať. Nemyslí na budúcnosť, na minulosť, či na problémy, ktoré nechal doma...