Všetko sa začalo ako nevinný nápad. Nápad dvoch gymnazistov, Tomáša a Sama. Týmto dvom ešte v roku 2014 napadlo, že by mohli ísť na bicykloch niekam ďaleko. Po krátkej a nie príliš hlbokej úvahe prišli na to, že by mohli ísť do Ríma. Ako nápad všetko vyzeralo výborne, však predsa ísť sa pozrieť do tak vzdialeného mesta a v podstate zadarmo je paráda. Všetko im prišlo super a tak ideu nechali driemať do doby, kým nepríde jej čas.

Ten čas nastal niekedy na jeseň roku 2015. Vtedy začali chalani cestu riešiť detailnejšie. Jeden piatkový večer sediac v podniku, mi položili otázku, či by som sa nechcel pridať. Po zvážení všetkých plusov a mínusov som sa nakoniec nechal prehovoriť. Zostava bola kompletná. Tomáš Strečanský, Samuel Horváth a ja, Daniel Beutelhauser. Ale čo ďalej? Začalo sa nekonečné pátranie po sponzoroch. Bicykle a príslušenstvo na cestu sme nakoniec dostali od spoločnosti KENZEL. Založili sme občianske združenie HorSa, facebookovú stránku a naplánovali trasu s mestami, cez ktoré chceme prejsť.

Ďalej sa v podstate nič neriešilo až do jari tohto roku. Keď začalo svietiť slniečko a teploty sa vyšplhali nad 15 stupňov Celzia, začali sme trocha trénovať. Podľa intenzity našich jázd by však človek povedal, že sa chystáme tak maximálne na pivo do 35km vzdialeného Čunova. Takto sme pokračovali až do júna. Nebola to práve najzodpovednejšia príprava, ale verili sme si a to bolo podstatné.

V júni sa zrazu začalo všetko mlieť strašne rýchlo. Deň po maturitnej skúške sme začali nakupovať posledné potrebné veci. Konzervy, instantné polievky, vybavovali sme poistenie a bicykle. Až sme si zrazu uvedomili, že na ďalší deň odchádzame na mesiac z domu, preč od všetkých kamarátov, ale aj povinností a starostí. Tu však nastal prvý problém. Ako som si doma balil večer posledné veci do tašiek, zrazu zazvonil telefón. Zdvihol som, volal Samo a hovoril, aby som si sadol. Keď som povedal, že sedím, tak na mňa vybalil informáciu, že Tomáš má zápal priedušiek a najskôr nikam nepôjde. Z tejto informácie sme boli zarmútení, ale čakať dlhšie sme kvôli už kúpeným spiatočným lístkom nemohli. Povedali sme si, že vyrazíme aj vo dvojici.

Deň odchodu

Ráno 25.6. sme sa stretli okolo desiatej ráno. Pofotili sme sa a vyrazili sme na cestu. Teda, nie tak úplne, lebo v skutočnosti sme prešli asi 2 kilometre ku Samovi domov, kde sme ešte zjedli obed, pridali príspevok na stránku a napísali chorému Tomášovi. Ten nás potešil. Povedal, že o 3 dni sa k nám pridá v rakúskom Grazi a odtiaľ bude putovať s nami. Potešení touto novinkou sme vyrazili na cestu. Prešli sme cez centrum Bratislavy, cez Most SNP, cez najväčšie slovenské sídlisko Petržalku až sme sa dostali na hranicu s prvým štátom, Rakúskom. Spravili sme si prvú fotku z výpravy a pokračovali sme smerom na Neusiedl am See.

V Neusiedli pri jazere sme si spravili prvú väčšiu zastávku, najedli sme sa a prehodnocovali sme denné ciele. Za finálnu destináciu prvého dňa sme si ráno určili mesto Mönichkirchen, vzdialené od Bratislavy okolo 160 kilometrov. V tomto momente sme začali uvažovať nad tým, či sme náhodou neprecenili svoje schopnosti. Z Neusiedlu sme pokračovali na Eisenstadt. Myslím, že netreba spomínať, že Rakúsko má rozsiahlu sieť cyklotrás, takže sme až po Eisenstadt vzdialený od Bratislavy približne 70 kilometrov šlapali čisto po cyklochodníkoch. Tu sme dorazili približne o 18. Nádej na prejdenie ďalších 90 kilometrov sa pomaly rozplývali. S Eisenstadtu sme po menších navigačných problémoch pokračovali na Wiener Neustadt. Avšak, navigácia nás poslala cez mesto Mattersburg. Nevadí, odtiaľ je to do Weiner Neustadtu na skok. Tak sme poctivo šlapali. Všetko išlo ako po masle. Po prejdení 100 kilometrov sme sa zložili  vo vinohrade kúsok pred Mattersburgom. Rozložili sme stan a za bzučania všadeprítomných komárov sme si navarili rajčinovú polievku zo sáčku. Po večeri sme unavení rovno zaspali.

V noci nás zobudil silný dážď. Veci nám našťastie nezmokli, lebo sme večer prekryli tašky na bikoch pršiplášťami. Takže sme ráno len zbalili stan, naraňajkovali sa a vyrazili. Takto začal druhý deň nášho tripu. Cesta prebiehala absolútne bezproblémovo. Prechádzali sme cez krásnu krajinu. Výhodou aj nevýhodou zároveň bol asi len fakt, že v nedeľu v Rakúsku toho veľa otvoreného nie je, takže na nákup potravín a podobne môžete zabudnúť. Obrovskou výhodou však bolo, že v nedeľu nemôžu jazdiť kamióny, čo nám veľmi uľahčovalo situáciu, pretože od Wiener Neustadtu sme pokračovali po normálnej ceste. Po prejdení asi 70 km sme sa pred začínajúcim dažďom schovali do autobusovej zastávky v rakúskej dedinke Ausschlag. Ako sme sedeli na lavičke ukrytí pred dažďom zastavila sa pri nás mladá žena na bicykli. Najprv sme si mysleli, že nás ide poslať preč, nakoniec však vysvitlo, že je Slovenka pracujúca neďaleko. Všimla si vlajočky na bicykloch a prišla s nami hodiť reč. Zasmiala sa na našom pláne, popriala nám veľa šťastia a odišla. Ako pomaly prichádzal večer, zastávka sa nám čím, ďalej tým viac páčila, tak sme sa rozhodli prečkať v nej noc. Obávali sme sa, či nás nevyhodia, ale očividne tým, že bola nedeľa a autobus nejazdil, s našim ubytovaním nemal nikto problém.

Ranný budík nás nemilosrdne zobudil o piatej ráno. Mali sme manko a potrebovali sme sa dostať do večera do Grazu, pretože na ďalší deň do obeda nám mal vlakom pricestovať už preliečený spolubojovník Tomáš. Začali sme šliapať do poriadneho stupáku. Asi po pol hodinke sa znenazdania spustil ukrutný lejak. V priebehu pár sekúnd sme boli mokrí my, aj naše veci. Našťastie, najpodstatnejšie vybavenie ako spacáky, či kamera sa nám narýchlo podarilo zabaliť do rôznych igelitových vriec a sáčkov. Dážď neustával najbližšie dve až tri hodiny. V zúfalstve sme našli útočisko pod diaľničným nadjazdom, kde sme prečkali najhoršie.

Po približne pol hodinke dážď ustal a my sme mohli pokračovať. Okolo 11 sme sa zastavili v Hartbergu, rakúskom mestečku s krásnym historickým centrom. V tomto čase sme mali našliapaných slušných približne 80 kilometrov, preto sme sa na chvíľu zložili na námestí a oddychovali sme. Tu sa pri nás zastavil Mišo, chlapík z Bratislavy, ktorý, ako sme sa dozvedeli, bol na ceste z Mariboru do Bratislavy. Dal nám zopár rád, spravili sme spoločné foto a pokračovali ďalej. Podvečer, okolo 18, sme dorazili do Grazu.

Mali sme v pláne ubytovať sa v campe, avšak na mieste sme zistili, že ten je iba pre karavany. Dostali sme však tip na jeden hotel / penzión o ulicu ďalej. Po krátkom rozhovore s recepčným sa Samovi podarilo vybaviť na ubytovanie zľavu. Zložili sme si teda na izbe veci, všetko mokré dali usušiť a osprchovali sa. Večer sme išli do mesta, kúpiť si nejakú večeru a spraviť zopár fotiek. A musíme sa priznať, že večerný Graz má svoje čaro, napríklad keď po tme okolo polnoci hľadáte cestu do hotela, kde bývate a netušíte, kde práve ste. Nakoniec však všetko dobre dopadlo, cestu sme našli a večer sme padli mŕtvi do postelí.

Vstup do Slovinska

Prišiel deň D. Deň príchodu Tomáša a v podstate aj druhý začiatok výpravy. Za checkpoint sme si určili slovinský Maribor. Všetko začalo nie najšťastnejšie, chudák Tomáš nás musel na stanici skoro hodinu čakať, lebo sme sa nevedeli odtrhnúť od śvédskych stolov v hoteli.

Keď sa nám podarilo prebojovať sa cez premávku v Grazi, dostali sme sa na krásny cyklochodník idúci popri rieke Mur až po hranice. Napredovali sme rýchlo, tešili sme sa po predošlom dni bez času (ako sme ho kvôli tomu, že nesvietilo slnko a bola celý deň tma, nazvali) z pekného počasia. Všetko išlo ako po masle. Prvý zaujímavý moment dňa nastal až na hraniciach so Slovinskom. Po ich prekročení sme ostali v miernom šoku.  Na slovinskej strane "čiary" nás čakal pohľad ako z katastrofického filmu. Zopár zavretých schátraných obchodov, otrhané bilboardy inzerujúce rôzne "masážne salóny pre pánov", tráva prerastajúca z cesty a podobne. Jednoducho presný opak uhladeného Rakúska.

Našťastie, ako sme pokračovali hlbšie do útrob Slovinska, krajina začala byť čím ďalej tým krajšia. Po asi 2 hodinách sme sa dostali do Mariboru. Na okraji sa nám naskytol podobný pohľad ako na hraniciach, teraz sme sa však už nenechali prekvapiť a pokračovali sme rovno ďalej. Oplatilo sa, toto mesto nás svojou krásou a príjemnou atmosférou veľmi očarilo. Noc sme strávili v campingu Kekec na úpätí hory Pohorie. Camping môžeme len a len odporučiť, prekvapil nás svojou čistotou a priateľským prístupom majiteľa. Na jeho odporúčanie sme skočili do neďalekého grilu na pivo a pleskavicu. Večer sme ľahli do spacákov s plnými bruchami. Tešili sme sa na výzvy ďalších dní. Netušili sme, že jedna veľká nás čaká už ten ďalší.

Zobudili sme sa asi o 10 ráno, čo je už samo o sebe dosť neskoro. Za denný cieľ sme si vytýčili Kamnik, malebné horské mestečko vzdialené asi 25 kilometrov od Ľubľany. Vzdialenosť od Mariboru je približne 120-130 kilometrov. Avšak ráno sme sa zdržali v Lidli, kde sme si nakúpili na raňajky všelijaké dobroty a neskôr v miestnom obchodnom dome, kde šiel Tomáš kupovať slnečné okuliare. Takže sme z Mariboru vyrazili až okolo jednej poobede. Cesta išla celkom bez komplikácií. Jediná väčšia zastávka bola pri jazere, kde sme si dali skorú večeru.

Po asi 2 hodinovom oddychu sme pokračovali ďalej, avšak najnovší člen expedície sa po chorobe ešte stále necítil úplne fit a chýbali mu sily. Neskôr sa mu na dôvažok ešte pustila krv z nosa. To bolo však už asi 40 kilometrov od vytýčeného cieľa, tak sme pokračovali ďalej. Po menších problémoch s navigáciou sme sa dostali na cestu, po ktorej sme mali prísť priamo do Kamniku. Lenže v jednej dedinke sme zbadali kostol a fakt, že chalani už nemali vodu nás prinútil, ísť sa pozrieť, či sa pri kostolíku náhodou nenachádza fara. Faru sme nenašli. Tomáš ale pri obhliadke dediny našiel krčmu. Povedali sme si, že sa pôjdeme spýtať, či by nám nedali vodu, aby sme mohli pokračovať. Akonáhle sme sa priblížili k chlapom sediacim vonku, začali sa nás priateľsky pýtať, odkiaľ ideme, kam máme namierené a podobne. Odpovedali sme im a vypýtali sme si vodu. Zasmiali sa a prizvali nás aby sme si prisadli.

Dozvedeli sme sa, že chlapi sú hasiči a práve oslavujú úspech v hasičskej súťaži. Ani sme nevedeli ako a každý z nás mal v ruke skôr ako vodu jedno Laško, slovinské pivo. V tomto trende pokračoval celý večer. Keď už sa nám rozprávalo aj chodilo len veľmi ťažko, hasiči sa zasmiali, povedali nám "don’t drink and drive your bikes" a odišli každý autom (celý večer pili pivo a Demänovku, ktorú sme vytiahli z tašky). Takíto spoločensky unavení sme si po dohode s krčmárkou ľahli na dvorček pred krčmu a zaspali. Budíček prišiel skôr, ako by sme sa nazdali. Okolo druhej v noci nás svetlom bateriek zobudili policajti. Vypýtali si doklady a po kontrole sme vyviazli veľmi šťastne. Vysvetlili nám, že nabudúce máme spať v campe a odišli.

Ráno bolo veľmi ťažké. Po večernom utužovaní všeslovanskej vzájomnosti sme sa necítili najlepšie. Sadli sme na bicykle, prešli asi 5 kilometrov a ostali 2 hodiny oddychovať na vrchole kopčeka, ktorý sme vyšlapali. Do campu v Kamniku nám ostávalo 9 kilometrov. Najťažších 9 kilometrov našej cesty. A to sme ešte deň predtým plánovali, ako sa v tomto čase budeme rútiť za Ľubľanou ku hraniciam s Talianskom. Museli sme sa uskromniť. Po strastiplnej ceste sme sa konečne prebojovali do campu. Za bránou sa Samo rovno zvalil do tieňa a ostal nehybne ležať. Tomáš a ja sme boli našťastie v lepšej forme, tak sme rozložili veci, oprali sme si, išli sme pozrieť mesto a nakúpiť zásoby. Podvečer už bol Samo ako-tak použiteľný. Navečerali sme sa, spravili sme si plán na ďalší deň a okolo 11 večer sme zaľahli spať.

Konečne Taliansko

Budík sme večer nastavili na 7 ráno. Povedali sme si totiž, že musíme dohnať stratu, tak sme si večer ako ďalší cieľ zvolili talianske mesto Terst. Z Kamniku je to na bicykli približne 150 kilometrov. Po Ľubľanu celkom po rovine, avšak potom začína byť trasa poriadne kopčeková. Raňajky sme odbavili v miestnej pekárni burekom (slaným koláčom typickým pre Slovinsko). Približne o 9 sme boli v Ľubľane. Pozreli sme si zbežne centrum, nakúpili suveníry a vydali sa smerom na Terst. Za mestom sme sa ešte zastavili kúpiť si obed v Spare. Po kaloricky výdatnom jedle sme sa vydali popasovať sa so stupákmi, ktoré na nás čakali. Po ceste sme stretli dvojicu nemeckých dôchodcov. Pustili sme sa s nimi do reči, dali nám nejaké rady a každý sme sa vydali svojím smerom. Celý zvyšok dňa sa niesol v duchu stúpania. Podvečer sme sa dostali blízko ku hraniciam. Zastavili sme sa pozrieť Divašsky kras a v pohraničnej dedinke sme si kúpili jedlo.

Po krátkej občerstvovacej prestávke sme vyrazili s jedinou vidinou. Prísť večer do Terstu. Po približne pol hodinke sme prekročili talianske hranice a plní entuziazmu pokračovali na Terst. Zrazu sa nám naskytol úžasný pohľad. Konečne sme videli more a taktiež dlhočizný zjazd do mesta. Ten sme si po celodennom stúpaní patrične užili. V centre mesta sme si sadli na mólo, oddychovali a tešili sa. Nocľah sme neriešili, plán bol taký, že sa zložíme na pláži. Na mape sme si našli pláže, vyrazili sme na železničnú stanicu, ktorú sme po ceste zbadali a nabrali si zásoby vody. Keď sa nám podarilo dostať sa na "pláž" boli sme nemilo prekvapení, to čo na mape nieslo označenie pláž bolo v skutočnosti vybetónované nábrežie so schodíkmi do vody a všade bolo obrovské množstvo ľudí. Padlo teda rozhodnutie, že prenocujeme v capme, ktorý sa nachádzal asi 15 kilometrov od pláže.

Navigácia nám ako najrýchlejšiu cestu vypočítala predieranie sa cez uzučké uličky, často krát s aj 18% stúpaním. Čo už. Keď sa nám konečne podarilo prebojovať sa ku campu, čakala nás len zatvorená brána. Po zazvonení Tomášovi ženský hlas oznámil, že už majú zatvorené a máme ísť do iného campu, asi kilometer ďalej po ceste. Nič iné nám neostávalo a tak sme pokračovali. Po chvíli sme prišli na miesto a začalo nám svitať svetlo na konci tunela. Ako sme prechádzali cez bránu, Tomáš sa zastavil pri ochrankárovi, ktorý našu prítomnosť vôbec neriešil a začal sa pýtať na cenu nocľahu. Po vyrúbení horibilnej sumy padlo rozhodnutie, že prespíme niekde vonku. Avšak bolo asi trištvrte na dvanásť a v nohách sme už mali skoro 170 kilometrov. Pokračovali sme ďalej po ceste smerom na Udine. Úplne z nenazdania nás zrazu obehla Octavia so slovenskou ŠPZ. Chalani pridali a držali sa kúsok za autom. Na semafore ako na zavolanie naskočila červená a auto ostalo stáť. Samo a Tomáš ho dobehli a dali sa do reči s posádkou. Rozhovor som nepočul ale na konci Samo kývol, aby sme ich nasledovali, vraj nám vybavil ubytovanie. Po asi 5 minútach sme prišli pred veľkú kovovú bránu. Auto prešlo dnu a my sme chvíľu zaskočení ostali stáť vonku. Neverili sme tomu, čo sa stalo. Šofér nám kývol, aby sme vošli na dvor. Vráta sa za nami zavreli a my sme ostali stáť pred vilou, kde sme sa zoznámili s našimi záchrancami. Jednalo sa o slovenskú rodinu bývajúcu v Terste. Otec rodiny vyučuje matematiku na United college of the Adriatic. Ocitli sme sa na internáte tejto školy.

Prichýlili nás v izbe, kde teraz cez prázdniny už nebývali žiadni študenti, osprchovali sme sa a vyšli sme na druhé poschodie, kde rodina bývala. Boli sme totiž pozvaní v tejto nočnej hodine na večeru. Tú sme jedli na terase s výhľadom na more, zatiaľ čo sme sa rozprávali s domácimi. Do postele sme sa dostali až asi okolo pol druhej v noci, tuhí ako kamene.

Pokračovanie v druhej časti tu: http://www.tourportal.sk/clanok/65/horsa-do-rima-bratislava-rim-na-bicykloch-druha-cast

Autor: OZ Horsa