Day 14 - 88,8 km

Deň technickydlhého zjazdu

Ako vstanem rezignujem a po viac ako 7000 km po Európe idem položiť bambíno do lesa. Nedá sa inak, je to kritické. Dejvo už stihol, aj u neho už chcelo bambíno uzrieť svetlo sveta. Ako sa balíme, tretí krát ide okolo na mopede faganko i pristaví sa. Dáva dole helmu a pýta si acqua do karburatóre. Hodím po ňom cykloflašku nech si čapne. Vyrazíme a opäť štveračky do kopcov. Čekujeme mapu a ešte musíme čo to vyštverať a potom bude zjazd, aby sme mohli potom opäť stúpať. Nikto už nemá ani kvapku vody a bez vody je ťažko. Na jednej križovatke je točka, vytiahnem aj špeciálnu šumienku, treba doplniť minerály, lebo sa potíme ako v saune. Treba ju ale mrte rozšejkovať. Chalanom haraší vo veži, ďobnú si flašky do vačku v drese na chrbte a začnú robiť šejkovacie ritné tance. V najväčšom tranze vyskočí Šongolovi flaška z vačku, stret s asfaltom neprežije a krásne sa rozmrdá. Šongol, Šongol, tak ty si frajer, neviem sa prestať smiať. Trošík ešte vystúpame a zjazd až do dediny Bedònia. Chcem natočiť chalanov, rútim sa za Dejvom, keď mu vypadne skladacia stolička. Ledva sa jej vyhýbam, to by bol iný karambol. Prepáčte, rozknedlím si to a rútim sa dole knedlov radšej sám. V dedine akurát siesta a všetko zavreté. Chvalabohu jedna pekáreň je otvorená, chleba, štangla salámi a na cestu vínečko. Pekárka si od nás nechce zobrať drobné, že to je dobre. Čože? Znovu nás čaká stúpanie. Začína futbal a začína aj jemnúčko poprchať. Zrazu bar, nemajú televízor, tak ideme ďalej. Volám s Kubjakom, aký je stav. Oznamujem, že vedieme 2:0, na čo sa Dejvo utrhne do úniku a futaší, aby stihol niečo z druhého polčasu. So Šongolom nechápeme, kde sa v ňom zrazu našla toľká energia. Trošík sa zapotím, kým ho dobehnem. Priletíme na benzínku, akurát sa nastavený čas. Rýchlo pivečko do ruky, tretinkové po tri evris. Ouu yeah, vyhrali sme a hop po panáčku Pampero rumu. Pumpár si vypýta 6 evris. Sme v šoku zo zistenia, že sa tu oplatí viac tvrdé ako pivečko. Hah na wcku je sprcha maličká na zadnicu, ale dá sa s ňou ospršiť celý. Že kúpime ešte jedno kolečko, aby pumpár nemohol povedať nie. Pampero rum vyšiel už iba na jeden panáčik, ok Havana Gold tiež iba na jeden, tak tretí je Bacardi superior. Dejvo sa hneď pýta na sprchu a jasné, nie je problém. Kým sa každý osprší, padnú ešte nejaké panáčky a posledná runda je na vedúceho. Dikičko, ešte kúpime marhuľový mrežovník, keď už nemáme nakúpené, nech je aspoň večer šmačík. Čao, čao. A znovu stúpanie až na Il Bocco, 956 m.n.m. Peče znovu Pán Slnko a potenice poriadne. Hmm a teraz to treba zjazdiť až k moru. Zjazd je mrte technický. Rozknedlíš to, brzda, rozknedlíš to a hneď brzda, brzda, brzda. Krásny výhľad, ale padnúť dole a okamžitá konečná. Jeden technický úsek nezvládnem a už len v rýchlosti 10 km/h si laškám do svahu. Šongol sa strašne smeje. Vytiahnem si trávu z prilby a hneď to znovu rozknedlíme. V Chiàvari sa stretávame s morom. Hopá a je tma. Nemáme nič nakúpené, tak pizzeria. Pozrieme druhý polčas francúzskej trápenice. Pizza mega kajšmentke. Pýtame sa mladého čašníka, či sa tu dá niekde postaviť stan. Radí sa so starým a pošlú nás k moru na jedno parkovisko. Každá rada sa ráta a ideme to čeknúť. Parkovisko je oplotené, za oplotením kus divnej hustej trávy po kolená a potom balvany a more. V oplotení je diera, čekujeme a asi nič lepšie nenájdeme. Skúšame si laškať na celtu a paráda, ostávame. Odpadávam, keď zistím, že dnes sme nastúpali 2793 m, fuuu zverina. Laškáme v spacákoch, more duní, koluje vínečko a sledujeme na nočnej oblohe futašiace oblaky. Je to čistý vesmír. Mrte mega, najviac!

Day 15 - 96,6 km

Deň cesty nad morom

Ráno laškáš na celte, more šumí, Pán Slnko ma šteklí na tvári, začína štvrndelok. Dlho nepobudneme a vyrazíme. Čaká nás štreka popri mori. Ak si myslíte, presne ako sme si my mysleli, že cesta povedie stále vedľa mora a úplne lážoplážo, tak ste v riadne hustom lese. Stále dokola prísne stúpania a husté zjazdy. Cesta je tak široká akurát, aby autá popri bajku prešli a nevytvárali sme kolóny. Zdravíme sa s každým cyklistom. Mrte veľa ich tu v cyklodresoch a na kajšmentke bajkoch zarezáva svoju porciu každodenného tréningu. Dejvo v stúpaní zaostáva, ale po nejakom úseku ho vždy počkáme. Voľná cesta, ideme si so Šongolom po krajnici. Túúúú, tak nás mykne, srdce začne ostošesť putovať. Stará rachetla zozadu na aute, to aby sme vedeli že ide. Tisíc zosušených knedlí plesnivých, okamžite ju dobehnúť a za jazdy nahou riťou jej zaklopať na okno, tak hneď vedľa tváre, že čo si chcela moja? Tak by sa prelakla tých neopálených dvoch knediel, by si nabudúce rozmyslela ako bude narábať s klaksónom. Jasné, v taliansku trúbi každý, ale to sú len také krátke ďobky a nikto si ich nevšíma. Dve ďobky za sebou, tut tut, tj. ťa niekto zdraví. Vtedy len zdvyhnem ruku, pokývem hop hop, presne tak ako to mám rad a je odzdravené. Sretáme starších manželov cykloturistov zo Švajčiarska. Klasické bláboly, odkiaľ idete a kam. Sťažujú sa na vietor, ale nejak ich ešte nevieme pochopiť. Po jednom dlhšom stúpaní si chcem natočiť zjazd. Zastavím, zapnem kamerku a vtom ma ofučí týpek na mopede. Šak počkaj ty potkan a rozknedlím to. Je to domáci, vie v ktorej zákrute pribrzdiť a v ktorej netreba. DI KE LOS! Konečne to môžem v zjazde rozbaliť, čo to dá, mám psovoda. Spoločne sklápame zákruty, je to prísne! Pri mori čakám chalanov a pozerám, prekonaná max. rýchlosť cyklotripu 71,9 km/h, uuh uuh!! Trošík nám vyhladlo a cca 15 km pred Genevou ďobneme posledné zásoby, musíme nakúpiť. Sedíme na lavičke a mesto máme ako na dlani. Mne to príde ako keby nasilu narvali budovy na strašne malú plochu. Vstup do Genovy. Jazdu v zápche si celkom užívam, v rýchlosti sa prepletať pomedzi autá. Výhodou je, že tu môžem jazdiť ako primitív, doma by ma každý vytrúbil, tu je to normálne. Zrazu z cesty diaľnica a kým sa ocitneme v centre dosť vĺn breh omyje. Chalani chcú pozrieť nejaké pamiatkové knedle, okej. Bohužiaľ mne toto mesto príde strašne hnusné, špinavé a odporné. Jediný svetlý moment je, keď som vstúpil do kvázi malého kostolíka, v ktorom akurát prebiehala sv. omša. Ohúrila ma vo vnútri jeho veľkosť a hlavne krásne fresky na stenách, ináč Genova nikdy viac. V prístave ponorka 518. Tabuľa radí, musíš mať prilbu, stlačíš gombík, prejdeš počítadlom a si v ponorke. Kedy bude taká možnosť, hovorí si Dejvo. Prilbu na hlave má, síce cyklistickú, zapne kamerku a vbehne dnu. Tadá neexisting, hneď ho zrušia a týpek vyžaduje zmazanie záznamu. Neskutočné opletačky. Prší. Cestou von z mesta treba ešte nakúpiť, nemáme nič. Na jednej križovatke nám cyklista vysvetľuje, že 15 km za mestom je cesta uzavretá, zosunul sa kopec. Existuje obchádzka pre bajky, inak iba diaľnica, ide presne tým smerom a máme ísť za ním. Prší a borec futaší pomedzi autá ako tajfún, máme čo robiť aby sme sa ho držali. Dejvovi odletí predná kapsa a skoro sa vyknedlí. Kruháč, borec zaflekuje a ja za ním dostávam brutálny šmyk, ktorý nechápem ako sa mi podarí ustáť. Pokračuje prísna časovka, ale policajti nás dobre vycvičili. Obchádzka je brutálne strmá cestička do kopca. Počas tlačenia bajkov Šongol frfle, že každý večer máme časovku a teraz k tomu aj horolezenie. K dažďu sa pripojí aj prísny vietor. Mám pocit ako keby prichádzal hurikán, more je neskutočne rozkokošené. Borec sa ponáhľa na večeru a odpojí sa. Ďakovačka zo srdca, veľmi nám pomohol. V dedinke si pacneme kebabis tanier. Ako ho hlceme, dostaneme k tomu ešte aj placky. Oohhh, diky krásne. Prestáva pršať, ale vietor neutícha. Mladý nám radí kam máme ísť spať, pláž s opustenou budovou. Ideme. Pláž neexisting, strašné vlny. Budova staré zdravotné stredisko. Úplne ako z nejakého hororu. Hneď vozík pre invalidov a všakovaké zariadenie. Tu pelech, tu kaken. Už len čakám, kedy na mňa vyskočí nejaký bobák. Všade špina. Nie! Ideme ďalej. Tabuľa kemp, odbočíme. Po čase zistíme, že kemp je ešte tak 10 km. Prvý flek v nejakej záhrade vedľa cintorínu zaberáme a hajde do spacáku. Fučí.

Day 16 - 119,5 km

Deň krutoveterný

Chalani sa moc nevyspali, flek hneď nad frekventovanou cestou a hlavne oproti cez cestu je recyklačné stredisko. Skoro ráno hrozný rachot ako otroci hádžu rôzne materiály do kontajnerov. Ja si krásne spím, štuple do uší sú zázrak. Tomu by ste neverili, ale chalani sú už pobalení, trošík sa nudili, ale krásne ma počkajú. Ako sa znovu napojíme na pobrežnú cestu, hrozne fúka, priam neexisting. Šongolovi to nejak neprekáža a fachčí ako tajfún. Držím sa ho ako kliešť, pretože tak to mám rád, keď sa ide naplno. Dejvo si ide svoje, nehrotí to, šak ho niekde počkáme. Makáme ako otroci, hore kopcom mrte protivietor a keď vyšlapeme hore, opre sa do nás krutý nárazový protivietor. Silno stískam barany, lebo hádže bajk do strán. Nebaví ma to, pretože ani ten zjazd, tá čerešnička na torte, sa nedá užiť. Je to boj. Treba otáčať pedálmi aj dole kopcom a i tak sa poriadne nedá rozbehnúť. Pán vietor ručná brzda, nech sa páči, fujky. Vnímame za nami idúce auto. So Šongolom sa stiahneme úplne na kraj krajnice, nech nás môže obehnúť, ale vodič je dosť kaken. Pozriem cez plece, značím mu choď, choď a z karavanu hukoty: "Poďme slováci, makáme, makáme!" Uvideli viať slovenskú zástavu, ktorú hrdo nesie Hatátitlá. Chvíľu sa za nami terigajú a keď nás obiehajú týpek je do pása vystrčený von oknom, v roztiahnutých rukách stíska šál Slovensko a fanúškuje o dušu. Dobroš. Cca 25 km pred Sanremo nákup na večeru. Ako ďobneme pivečko, dostaneme chuť na nanuk, chalani aj na kávičku. Hop hneď do kaviarne. Keďže nepijem kávu, ďobnem ďalšie pivečko. Taká holka prišla na námestičko, odpadol som, ale sadáme na bajky, zadám tempo a začína večerná tímová časovka, je práve ten čas. Z diaľky vyzerá Sanremo úžasne. Dám návrh, že kúpim vínečko a v centre pri nejakej historickej knedle si djangneme. Centrum je kruté, tlačíme bajky do kopečka mrteúzkymi uličkami a sme v nemom úžase. Na lavičke padne vínčik. Máme slinu a padne návrh prepiť máderomiškin vklad a teraz presne nastal ten čas investovať. Nonstopka a fľaša Grappy v košíku. Prísny sbs v baretke tam bol. Na každého sa husto mračil, ale na nás ďobkáčov s djangom v ruke sa pousmial. Hľadáme flek. Čekujeme pláž s člnkami na brehu pri starom rozostavanom prístave. Stretávame bezďáka Diega, spí to už 21. deň po sebe. Je to tu safety, akurát sem ráno chodia starí so psíčkami. Je rozhodnuté. Ako si dávam dole z bajku veci, zacítim strašný kakensmrad. To nemyslíš vážne, stúpil som na pláži do grande psieho bambína. Dejvo mi radí, nech sa poprechádzam po mokrej pláži. Čekujem pokiaľ chodia vlny, aby som bol safety. Prechádzam sa a snažím sa, aby kufor na tretre nebol kaken. Bíííím a vlna ako svet a v tretroch dva olympijské bazény vody a celé zle. Šongol je neexisting, on tu spať nebude, celú noc bude hore a dávať pozor, okičko teda. Otvorí sa fľaša. Djagarang! Večera len suchá, nechce sa mi tu variť, videlo by nás tu tak 2 tisíc ľudí. Pozerám, že za dva dni pri mori sme vystúpali už cez 5 tisíc metrov, fuuu. More je rozkokošené, prísne vlny, obloha je čistá, mesiac žiari a sme rintintin. Vypne nás a všetci spíme ako bábätká. Strašne kruto fúka.

Day 17 - 87,0 km

Deň francúzskej riviéry

Ako spíme na celte v Sanremo na pláži, Pán slnko nelení a opre sa do nás, čo to dá. Riadne sa pečeme a k tomu neskučne kvalitný bolehlav zo včerajšej ďobkačky Grappy. Kým sa pobalíme, pláž sa celkom naplní. Už fúka pomenej, aj more sa celkom ukľudnilo. V poslednom talianskom mestečku Ventimiglia je mrte zápcha a kým sa cez ňu pretrmoceme, ešte veľa vĺn breh omyje. Začína stúpanie na hranicu. V tom úpeku a s dunihlavom, dobrý tréning pre borcov, doporučujem. Na hranici obchodìk s lacnou pálenkou. So záujmom čekujeme flaštičky v regáloch, keď si uvedomím, že mi je ešte fajne z Grappy zle a nechceme vlastne ďalšiu lahvu, lebo by to zle dopadlo. Seriózne prcháme preč. Bonjour de France a zjazd do mestečka Menton. Uhh, rozdiel medzi oboma mestečkami je markantný. Francúzi majú všetko tip top, všetko ako zo škatuľky, vždy si musíš držať úroveň. Taliani a ich základ je dobre vyzerať, všetci vyféšakovaní, ale tu ošarpaná budova, tu hrdzavé zábradlie, tu bordel, čo ti poviem. Už sme boli zvyknutí na talianskych šoférov, doprava tam plynie ako rieka. Miloval som prejazdy kruháčmi. Tu sa pichneš, toho obehneš, všetko natesno a funguje to. Francúzski vodiči sú dosť kaken, 3 krát si všetko prerátajú a potom im to ešte aj tak dlho trvá, šak zvykneme si. Vstupujeme do Monackého kniežactva, druhá najmenšia krajina na svete. Mesto prepychu. Čo auto, to nablýskané fáro. Čo ženská, to horenos panička. Čo slečna, to nahodená zlatokopka. A samozrejme dosť turistov a traja zafúlaní cyklisti, ktorým by sa žiadalo položiť Le Kak. Na verejných wéckach mištička, samé evráče a dvojeuráče. Ďobnem tam 20 centov, týpek sa mi poďakuje merci, ale naložím tam tak za desať euro, excusez-moi. Nechápem ako tu môže jazdiť formula, uličky sú tu dosť úzke, ale tunel pri mori je kajšmentke. Monackí policajti sú mega prísni, všade musí byť poriadok a všetko musí ísť podľa pravidiel. Ak nie, hneď pískajú na píšťalke a dožadujú okamžitú nápravu. Zato sú velice láskaví. Šongol sa jedného pýta kadiaľ von z mesta, lebo je tu kruháč, z ktorého vedú 4 tunely a nevieme, či sa dá ísť cez ne bajkami. Jasné, sme tu vítaní a môžme použiť, ktorýkoľvek cestu a ktorýkoľvek tunel a dá nám ešte aj mapu. Okičko, tak pivečko za 6 evro, to natajňáša, policajti nemusia vedieť a cucáme pri ňom wifi, treba stiahnuť mapu Francúzska do GPSky. Nice je krásne mesto. Ako u nás hrádza popri Dunaji, tu o dosť levelov lepšie a popri mori, to by sa inak športovalo, hmmm. Problém nastáva, kde sa zložiť, všetko je zastavané. Čekujem satelitnú mapu, asi 8 km do vnútrozemia je na kopečku park, to je istotka laškania. Alebo tá istá vzdialenosť, pred mestom Cannes, naším smerom, tiež sa niečo trošík zelená, ale nevieme. Samozrejme volíme možnosť druhú, kto by jazdil navyše. Ukáže sa, že je to nejaký chátrajúci zámok, s mrte starým parkom, ale celý zanedbaný, zarastený. Je to oplotené, ale na jednom mieste je dopoly prevalený plot. Prehadzujeme bajky. Hneď prísny kopeček, jeden bajk tlačíme lesíkom všetci naraz, hop druhý, tretí a odmena flek ako vínko božolé. Všade naokolo sú mega staré a mega veľké stromy. Je to tu kuzelné, voľakedy tu to isto vyzeralo ako v raji. Po večery, bol to šmak, si laškáme na celtu. Sladký spánok. O dve hodky rozospatí staviame stany, lebo začalo pršať. Ešte s čelovkou idem Le Cik, prepočítavam a niečo tu je navyše. Na vajcene si ďobká kliešť, to si robíš cecky! Excelentne sa mi ho podarí vytiahnuť. Hneď smrad jeden chcel prchnúť, tak som ho bez pardónu poslal do večných lovíšť, ostatným kliešťom pre výstrahu.